Jednou z najpôsobivejších postáv 20. storočia, ktorej srdce tĺklo v absolútnom súzvuku s túžbou Spasiteľa „aby všetci jedno boli“, je slovenský jezuita, rodák z Černovej, páter Vendelín Javorka SJ.Pápež v ňom videl „štedrého svedka viery“.

Volanie Východu (1925)

Písal sa jún 1925. Mladý a horlivý páter Vendelín Javorka cíti vo svojom vnútri hlboké, neodolateľné volanie: túžbu slúžiť bratom a sestrám na kresťanskom Východe. Nejde o romantické nadšenie, ale o vedomé rozhodnutie obetovať všetko svoje doterajšie zázemie.

S hlbokou úctou a pokorou predstupuje pred Kristovho zástupcu. V oficiálnej žiadosti zo dňa 13. júna 1925 čítame tieto slová:

„Vendelín Javorka, zo Spoločnosti Ježišovej, padajúc s najväčšou oddanosťou k nohám Vašej Svätosti pokorne prosí Vašu Svätosť o povolenie prispôsobiť sa vo všetkých veciach grécko-slovanskému obradu, pokiaľ sa to v Pánovi bude predstaveným zdať vhodné.“

Tento krok nebol jednoduchý. Keď mu pápež Pius XI. dňa 18. júna 1925 toto povolenie udeľuje, je sprevádzané mnohými kánonickými obmedzeniami a nejasnosťami. Právnici tej doby nechápali presné „okolnosti“ ani podmienky tejto misie. Javorka sa však nepýtal na pohodlie ani na právne záruky. Jediné, po čom túžil, bolo, aby „mohol zo svojej činnosti zožať hojnejšie duchovné plody“ pre Krista. Vstúpil do tmy viery s jedinou istotou – tou bol Ježiš.

„Náš milovaný syn“ a zrod ústavu Russicum (1929)

Vernosť pátra Javorku si čoskoro všimol sám Svätý Otec Pius XI. Keď sa Svätá stolica rozhodla zveriť novozriadené Pápežské ruské kolégium (Russicum) jezuitom, pápež hľadal muža s pevným duchom, akademickou hĺbkou a otcovským srdcom. Našiel ho v pátrovi Javorkovi.

V liste z 18. októbra 1929 adresovanom generálnemu predstavenému jezuitov, pátrovi Włodzimierovi Ledóchowskému SJ, pápež Pius XI. píše:

„…ustanovujeme za jeho rektora nášho milovaného syna Vendelína Javorku, člena tvojej Spoločnosti, ktorý sa osvedčil vo veľkej miere v našom mestskom inštitúte pre podporu orientálnych štúdií…“

Pápež zároveň žiada generála povzbudiť Javorku „našimi slovami, aby s obvyklou horlivosťou prevzal tento úrad a usiloval sa úspešne vyhovieť našim prianiam a prianiam všetkých dobrých ľudí.“

Aké ťažké bremeno spočinulo na pleciach pátra Vendelína! Mal pripravovať mladých kňazov na misiu v zemi, kde besnel bezbožný režim. Kardinál Luigi Sincero, predseda Pápežskej komisie pre Rusko, mu v liste z 29. októbra 1929 píše s hlbokým pátosom a prorockým chvením:

„…tie najúprimnejšie blahoželania Vašej dôstojnosti… Súčasťou plodného apoštolátu dobra medzi mladými levitmi, ktorí sú Vám zverení, aby sa pripravili na budúcu evanjelizáciu nešťastného Ruska…“

Pojem „nešťastné Rusko“ v sebe niesol celú drámu miliónov prenasledovaných duší. Páter Javorka azda vnímal Russicum ako duchovný predvoj mučeníctva. Svojich študentov neučil len teológii, ale pripravoval ich na náročné podmienky, ktoré ich v Sovietskom zväze čakali. Russicum pestovalo ducha mučeníctva – vďaka Javorkovi.

„S nadšením“ do ohňa obety (1941)

Vrcholný moment Javorkovho „áno“ Ježišovi prichádza v lete roku 1941. Európu gniavila druhá svetová vojna, nemecké vojská prekročili hranice Sovietskeho zväzu.

Dňa 27. júna 1941 píše generálny predstavený Włodzimierz Ledóchowski SJ kardinálovi Tisserantovi, prefektovi Kongregácie pre východné cirkvi list, ktorý odhaľuje hĺbku mystickej vernosti tohto slovenského kňaza:

„Otec Javorka s nadšením prijíma svoje ‚nové určenie‘.“

Týmto „novým určením“ bolo podľa tajných dohôd Rumunsko (dnes územie Ukrajiny) a Rusko.

Zamyslime sa nad tým: muž vo veku 58 rokov, s vedomím, že odchádza priamo do vojnovej riavy, pod možnou hrozbou zatknutia ateistickým režimom, neodchádza so strachom, váhaním či pod nátlakom. Otec Javorka prijíma toto určenie „S NADŠENÍM“!

„Pomalé mučeníctvo“ a odmietnutie zrady (1945 – 1955)

Dňa 13. júna 1945, na deň presne 20 rokov potom, čo požiadal pápeža Pia XI. o možnosť prestupu na grécko-slovanský obrad, bol páter Javorka zatknutý sovietskymi orgánmi, obvinený zo špionáže a odsúdený na dlhých desať rokov nútených prác. Nastalo desaťročie hlbokého utrpenia, kedy bol uväznený vo viacerých ruských táboroch v Mordovianskej republike a v republike Komi.

Podmienky v gulagu ho telesne zničili. Niekdajší prekvitajúci výzor tohto vznešeného rehoľníka sa zmenil na nepoznanie. Oslepol na jedno oko a zrak na druhom oku mal tak drasticky oslabený, že mu hrozila úplná slepota. A s vážnou chorobu srdca a pľúc. Napriek fyzickej slabosti však jeho duch zostal nezlomený.

Komunistickí trýznitelia rýchlo pochopili, aký významný väzeň sa ocitol v ich rukách. Opakovane ho vystavovali psychickému tlaku a lákali ho na slobodu. Kaplán utečeneckého tábora vo Friedlande, dr. Josef Krahe, na základe svedectiev navrátilcov neskôr napísal o pátrovi Javorkovi srdcervúcu správu: „Opakovane sa ho snažili prinútiť, aby verejne v rozhlase hovoril za mier v zmysle Sovietskeho zväzu, čo však vždy odmietal.“

Tento tichý svedok viery si radšej zvolil cestu, ktorú nunciatúra v Nemecku neskôr opísala slovami: „lento martirio“ – pomalé mučeníctvo. Odmietol sa stať nástrojom „pseudopacifizmu ateistického komunizmu“. Každé odmietnutie propagandistického vystúpenia znamenalo ďalšie rany, chlad, hlad a trápenie. Jeho jedinou útechou bola svätá omša, ktorú naposledy slúžil ako väzeň-invalid 17. apríla 1955, predtým než ho konečne prepustili na slobodu a mohol sa vrátiť do Československa.

Slová Svätého Otca: „Vnútorné potešenie“ a modlitba (september 1955)

Keď v lete roku 1955 dorazili na nunciatúru v Nemecku prvé správy o osude pátra Javorku, sprevádzané jeho fotografiou z gulagu, vatikánsky diplomat Mons. Guido Del Mestri ich s hlbokým dojatím okamžite poslal do Ríma kardinálovi Tisserantovi. Fotografia bola dôkazom, ako komunisti znivočili telo tohto veľkého rehoľníka. Kardinál Tisserant bez váhania postúpil tieto dokumenty priamo na Štátny sekretariát Svätej stolice pre pápeža Pia XII.

Reakcia Svätého Otca Pia XII. nenechala na seba dlho čakať. V liste Štátneho sekretariátu zo dňa 27. septembra 1955, ktorý podpísal substitút Mons. Angelo Dell’Acqua, sa nachádzajú slová, ktoré by mali byť vytesané do kameňa: „O správach, ktoré mi s láskavou starostlivosťou Vaša najdôstojnejšia Eminencia pred pár dňami oznámila ohľadom otca Vendelína Javorku S.J som pokladal za povinnosť informovať Jeho Svätosť. Obdivuhodný príklad vernosti Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi bol predmetom vnútorného potešenia Svätého Otca. Vznešený veľkňaz obnovuje svoju vrúcnu modlitbu k Najvyššiemu, aby ráčil podoprieť pokladmi svojej pomoci tohto štedrého svedka viery a – ak sa mu to páči – urýchliť jeho vytúžené prepustenie.“

Obdivuhodný príklad vernosti Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi bol predmetom vnútorného potešenia Svätého Otca. Vznešený veľkňaz obnovuje svoju vrúcnu modlitbu k Najvyššiemu, aby ráčil podoprieť pokladmi svojej pomoci tohto štedrého svedka viery a – ak sa mu to páči – urýchliť jeho vytúžené prepustenie.

Pápež, nesúci na svojich ramenách ťarchu celej Cirkvi trpiacej pod jarmom komunizmu, našiel hlboké duchovné potešenie v neochvejnej vernosti tohto slovenského jezuitu. Pápež – sprostredkovane slovami svojho zástupcu (substitúta), ktorý je druhým najvyšším úradníkom Štátneho sekretariátu – Javorku nazval „štedrým svedkom viery“.

Návrat za ruku slepca a večná vlasť

V tom čase Rím ešte presne netušil, že Božia prozreteľnosť už vypočula pápežove modlitby za prepustenie pátra Javorku. Už na sklonku roka 1954 poslal páter Javorka z Ruska svojmu bratovi do Žiliny korešpondenčný lístok s tajomnou správou, že „už ukončil svoju situáciu, v ktorej sa nachádzal doteraz, a presťahoval sa na lepšie miesto“.

Dňa 21. apríla 1955, po takmer desiatich rokoch neľudského väznenia v Sovietskom zväze, prekročil hranice svojej milovanej vlasti a vrátil sa do Žiliny. No ten, ktorý kedysi odchádzal na Východ plný síl a s planúcim zrakom, sa vrátil ako zlomený starec. Svedectvo pátra Horáčka SJ opisuje chvíľu jeho návratu s mrazivou silou: „…jeho zdravotný stav bol v Rusku už neistý, no najväčším nedostatkom bola takmer úplná slepota, pretože na jedno oko nevidel nič a na druhé len veľmi málo. Preto ho po vystúpení z vlaku v Žiline (22.4.1955) museli príbuzní viesť za ruku ako slepca.“

Onedlho ho rodina previezla do Bratislavy na operáciu očí. V júli 1955 sa stal malý zázrak – operácia sivého zákalu ľavého oka sa podarila a otec Vendelín mohol opäť čítať a písať. V liste svojmu synovcovi Jozefovi do Ríma s radosťou písal, že už prečítal takmer celú knihu o konverzii rímskeho rabína prof. Zolliho. O rok na to si nechal operovať aj pravé oko. Zdalo sa, že Pán mu dopraje pokojnú starobu v kruhu rodiny. Avšak tajná štátna polícia ho neustále sledovala až do konca jeho života.

Javorkov odkaz pre dnešok: Vernosť až do krajnosti

Páter Vendelín Javorka zomrel ako tichý víťaz. Jeho oči, ktoré na zemi výrazne zoslabli pod vplyvom mrazu, hladu a mučenia v gulagu, sa naplno otvorili v nebi, aby hľadeli na Toho, ktorému zostal verný až do posledného dychu.

Generálny predstavený jezuitov, otec Janssens SJ, sa v modlitbe zaňho skláňal pred Bohom s vďakou za život tohto veľkého muža. Páter Javorka nám dnes kladie zásadnú otázku: Aká je naša vernosť Ježišovi?

Sme ochotní padnúť k Jeho nohám, zriecť sa svojich istôt a s nadšením prijať aj tie najťažšie poslania, ktoré nám život prináša?

Javorkov život svedčí o tom, že skutočná láska k Spasiteľovi sa nemeria pozemským úspechom, ale ochotou dať sa zlomiť a rozdať ako eucharistický chlieb pre záchranu iných. Nech je tento veľký syn slovenského národa a verný služobník Rímskej Cirkvi pre nás všetkých inšpiráciou, aby sme na každé Božie volanie odpovedali s rovnakým, nezlomným nadšením.

Bohuš Kaliarik

Autor je genealóg, bádateľ a znalec života a diela Vendelína Javorku.

Písané pre L’Osservatore Romano.