Spomienka na šesťdesiat rokov od smrti prvého rektora Pápežského ruského kolégia Russicum, misionára a väzňa gulagu pátra Vendelína Javorku SJ (1882 – 1966) vyvrcholila akademickou konferenciou na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Podujatie, ktoré zorganizovala fakulta v spolupráci s Katolíckou univerzitou v Ružomberku, Inštitútom Communio a Ústavom pamäti národa, prinieslo zásadné objavy z medzinárodných archívov a osvetlilo odkaz muža, ktorý sa stal v podzemnej Cirkvi synonymom nezlomnosti.
Výskum ukrajinského historika Volodymyra Staryka z Černovíc predstavil dramatickú kapitolu Javorkovho života z rokov 1944 – 1945. Keď pred opätovným príchodom Červenej armády z Bukoviny utiekli takmer všetci gréckokatolícki kňazi, 62-ročný, reumatizmom sužovaný slovenský jezuita odmietol opustiť zverené spoločenstvo. „Vendelín Javorka sa stal jedinou morálnou autoritou pre opustených veriacich na Bukovine. Cestoval medzi farnosťami, krstil, sobášil a zaopatroval bez ohľadu na národnosť či obrad,“ uviedol Starik. Javorku zatkla sovietska tajná polícia NKVD a odsúdila na desať rokov gulagu.
Konferencia podrobne prezentovala aj vplyv pátra Javorku na tajnú cirkev na Slovensku. Historické svedectvá potvrdili, že to bol práve páter Javorka, kto 28. septembra 1924 v Trnave pokrstil neskoršieho „generála podzemnej cirkvi“ Silvestra Krčméryho. Krčméry spolu s Vladimírom Juklom a Spoločenstvom Fatima prijali Javorku za svojho duchovného ochrancu a nazvali ho „patrónom beznádejných prípadov“. Keď čelili neriešiteľným situáciám či perzekúciám režimu, pravidelne putovali k jeho hrobu v Žiline. Javorkov príbeh z lágra – kde na slamníku tajne slúžil omše s krížikom vyrezaným zo zubnej kefky a vínom zo sušených hrozienok – zostáva dodnes silným svedectvom viery.
Genealóg Bohuš Kaliarik našiel dosiaľ 24 nepoznaných listov a pohľadníc z archívu vo Vilniuse, ktoré Javorka posielal litovskému lekárovi Vladasovi Šimkūnasovi z domu invalidov v Poťme i zo svojho žilinského exilu. Takmer v každom stojí: „Nikdy na vás nezabudnem.“ Pri odchode lekára prosil, aby sa postaral o spolubrata Vladislava Kumoroviča: „Je to veľmi dobrý človek.“ Keď Javorkovi neslúžil zrak, prosil Šimkūnasa, aby mu písal veľkými písmenami, aby vraj rozlúštil tie abezské hieroglyfy.
Na konferencii zazneli aj ďalšie podnetné príspevky. Vladyka Cyril Vasiľ priblížil Javorkovu úlohu pri budovaní kolégia Russicum v Ríme, Milan Hudaček SJ jeho službu ruským utečencom v Harbine a Šanghaji. Ladislav Csontos poukázal na to, ako jeho úsilie o jednotu s pravoslávnymi narazilo na hranice dobového unionizmu. Profesorka Terézia Rončáková opísala, ako jeho povesť v podzemnej cirkvi šírili Silvester Krčméry a Spoločenstvo Fatima.
Záver konferencie patril kanonicko-právnej analýze. Dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity doc. Remigiusz Górski pomenoval procesné náležitosti prípravy diecéznej fázy beatifikačného procesu. Vyzdvihol potrebu kritického spracovania rozsiahlych archívnych prameňov z Ríma, Moskvy, Vilniusu či Bratislavy.
Konferencia potvrdila, že odkaz pátra Javorku a jeho motto „Buď misionárom tam, kde si!“ zostáva mimoriadne živou výzvou pre dnešnú spoločnosť.
