Prinášame úryvok z rozhovoru s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom o osobnosti jezuitského misionára Vendelína Javorku (1882 – 1966), rodáka z Černovej, ktorého 60. výročie smrti si pripomíname v tomto roku. Páter Javorka je známy ako prvý rektor Pápežského Ruského kolégia v Ríme a muž, ktorý prežil gulag. Páter Javorka bol medzi prvými troma jezuitmi, ktorí si ako pôvodne rímskokatolícki kňazi plne osvojili gréckokatolícky obrad kvôli službe ruským veriacim.
Ako o Javorkovi zmýšľa košický gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ?
„V prvom rade môžeme vidieť v pátrovi Javorkovi osobnosť jezuitu, kňaza, otvoreného pre akúkoľvek činnosť, ktorú mu Cirkev zverí. Na akomkoľvek mieste, v akomkoľvek obrade, v akomkoľvek jazyku. Takže je skutočný príklad univerzality.
Potom môžeme vysoko hodnotiť jeho schopnosť prijať misiu, stotožniť sa s ňou. Páter Javorka sa zmenil navonok fyzicky, mal dlhú bradu, používal východný obrad, stal sa súčasťou misie, ktorú prežíval. Takže to nebol akýsi vonkajší fenomén alebo nálepka, ale on a aj celá generácia tých kňazov, ktorí prijali túto misiu, sa stali členmi tejto východnej cirkvi a pomáhali jej rozvoju.
Môžeme na ňom obdivovať jeho jednoduchosť a apoštolskú horlivosť. Nebol erudovaným teológom, ktorý by spriadal akési vysoké teologické špekulatívne formulácie, ale ktorý každodennou pastoračnou prácou, či už na poli budovania inštitúcie, ako bol najprv Východný ústav, kde bol ministrom domu, teda správcom, potom rektorom a budovateľom Russica, formátorom nových kňazov, alebo aj po tejto rímskej skúsenosti je ochotný prijať misiu v zapadlých dedinkách rumunsko-ukrajinskej Bukoviny alebo v ďalekom Šanghaji. Takže to, čo môžeme vidieť na jeho osobnosti, je totálna odovzdanosť Kristovi a Cirkvi na akúkoľvek formu misie, ktorá je od neho očakávaná a požadovaná.
V tomto zmysle je vzorom, ktorý je nadčasový. Aj keď by sme mohli hovoriť, že ten ideál misie obrátenia Ruska dnes má inú formu a chápeme ho viac v ekumenickom rozmere, ale ten vnútorný zápal a tá odovzdanosť pátra Javorku, tie sú nadčasové a sú o to viac potrebné, aby sme si ich pripomínali práve dnes.“
