Dnes si pri mohyle Černovskej tragédie spomenieme na obete, ktoré poloťili svoje životy za oddanosť slovenskému národu. Je tomu už 115 rokov čo posviacka kostola mala neúspešnú dohru. Posviacka kostola sa nekonala. Černovská tragédia (iné názvy: černovský masaker, černovská masakra v Černovej, udalosti v Černovej) je krvavý masaker, ktorý sa odohral 27. októbra 1907 ako dôsledok národnostného útlaku v Uhorsku. V Černovej (časť Ružomberka) si obyvatelia z vlastných financií a z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka obce, postavili katolícky kostol. Dedinčania trvali na tom, aby kostol požehnal ich rodák. Spišský biskup Párvy rozhodol inak. Hlinka bol v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“. V čase udalostí v Černovej bol na prednáškovom turné na Morave. Do Černovej tak prišli dva panské koče s cieľom požehnať kostol cudzím farárom Martinom Pazúrikom. Keď dedinčania protestovali, uhorskí žandári začali do ľudí strieľať. Táto tragédia si vyžiadala 15 mŕtvych, 10 ťažko zranených a 60 ľahko zranených. 38 dedinčanov (22 mužov a 16 žien) bolo odsúdených na 36,5 roka väzenia.[1][2] Udalosti pripomína pamätník na cintoríne a tiež je na mieste tragédie pamätná tabuľa. Černová si každoročne pripomína túto udalosť.
Stavba kostola prebiehala v rokoch 1905 – 1907. Obyvatelia dediny si zabezpečili financovanie sami, bez materiálnej pomoci diecézy. Celkový rozpočet stavby bol približne 80 000 korún, z čoho väčšinu zabezpečil prostredníctvom zbierok samotný Hlinka, ktorý prispel aj osobným vkladom. Neskoršie vysvätenie kostola skomplikovalo Hlinkove suspendovanie spišským biskupom Alexandrom Párvym a jeho odsúdenie svetským súdom v súvislosti s voľbami do Uhorského snemu v roku 1906. Hlinka sa angažoval vo voľbách v apríli 1906, verejne vystupoval proti maďarizácii a kritizoval porušovanie národnostných a kultúrnych práv Slovákov. Aj keď sa nakoniec rozhodol nekandidovať, podporoval slovenského kandidáta Vavra Šrobára. Pre túto činnosť sa dostal do konfliktu so svojím nadriadeným biskupom Párvym, ktorý podporoval prebiehajúcu maďarizáciu a podieľal sa na volebných machináciách.[3] Biskup najprv Hlinkovi jeho politické aktivity zakázal, ten ale jeho zákaz nerešpektoval. Párvymu prisľúbil poslušnosť v náboženských otázkach, súčasne ale vyhlásil, že v ostatných veciach sa bude riadiť svojimi občianskymi právami. Toto Párvy vyhodnotil ako neúctu voči biskupovi a „miešanie sa do vedenia diecézy“, Hlinku suspendoval a odobral mu farský úrad.[4] Hlinka sa s vedomím, že neporušil cirkevné právo, obrátil na Svätú stolicu, o čom informoval aj Párvyho.[4] Po nepravdivom obvinení zo svätokupectva ho Párvy suspendoval druhý raz a pozbavil ho aj všetkých kňazských práv a povinností.[5] Aj v tomto prípade sa Hlinka obrátil na Svätú stolicu. Obe suspenzie viedli k zvýšeniu napätia a nárastu Hlinkovej popularity. Solidarita s Hlinkom nadobudla celoslovenské rozmery. Proti Hlinkovej suspenzii podalo písomný protest 3 054 ľudí z Ružomberka a okolia a podporilo ho aj niekoľko stoviek kňazov z územia celého dnešného Slovenska.[6] Po nahradení Hlinku maďarizovaným Nemcom Jozefom Fisherom a jeho kaplána maďarónom Izidorom Kalocsayom začali veriaci ružomberský kostol spontánne bojkotovať. Miesto toho navštevovali bohoslužby v okolitých dedinách[7] a hromadne bojkotovali aj skúšky na katolíckych školách. V súčinnosti s cirkevnou vrchnosťou sa proti Hlinkovi začal pripravovať svetský súd. 25. júna 1906 bol Hlinka zatknutý políciou na základe udania, že stojí na čele tajného združenia, ktoré pomocou zbraní a výbušnín terorizuje okolie. Podobne ako v cirkevnom spore bol obvinený aj z podpaľačstva a zapálenia niekoľkých kostolov.[7] Po polročnom pobyte vo vyšetrovacej väzbe bol postavený pred súd a odsúdený na 2 roky za poburovanie voči maďarskej národnosti. Bomby ani dynamit sa počas domových prehliadok nenašli, rovnako ako sa nepreukázalo podpaľačstvo. Počas ďalšej predvolebnej kampane ale sedela väčšina vodcov miestnych Slovákov vo väzení. Na jeseň 1906 bol kostol dokončený. Väčšina Černovčanov spájala jeho vysviacku s Hlinkom, ktorý mal najväčšie zásluhy na inicializácii a realizácii výstavby. Ten už ale čakal na výkon svetského trestu a jeho cirkevné spory čakali na doriešenie v Svätej stolici. Černovčania videli ako možné riešenie to, že biskupa presvedčia, aby oslobodil Hlinku od suspenzií.[8] Párvymu postupne zaslali niekoľko prosieb, v ktorých sa ho snažili postupne presvedčiť, aby sa vysviacka vôbec nekonala, aby počas posviacky Párvy a Hlinka svoj vzťah urovnali a ten mohol byť prítomný, resp. aby sa posviacka konala len po jeho návrate do úradu.[8] Párvy odmietol a stanovil termín na 13. októbra. Na ďalšie prosby o spoločnú vysviacku už nereagoval. Po organizačnom oneskorení mal byť kostol vysvätený 27. októbra 1907. Párvy odmietol svoju osobnú účasť a zastupovanie zveril spišskému kanonikovi Antonovi Kurimskému. Vysviackou poveril slovenského dekana Martina Pazúrika z Liskovej, ktorý sa tiež angažoval v uhorských voľbách 1901 – 1906. Na rozdiel od Hlinku ale podporoval maďarských a maďarónskych politikov a postupne prijímal protislovenské a protihlinkovské postoje.[9]
Deň pred tragédiou prišla do dediny skupina žandárov, ktorá vyšetrila nočný pokus zabrániť vysviacke ukrytím zariadenia z kostola. V nedeľu 27. októbra 1907 ju doplnila ďalšia skupina pod vedením okresného strážmajstra Jána Ladiczkého.[10] Historické pramene sa zhodujú, že niektorí z prítomných uhorských žandárov hovorili slovenským jazykom, čo bolo prirodzené vzhľadom na miesto ich pôsobenia. Vo vyhrotenej atmosfére sa približne sto dedinčanov zhromaždilo na ceste mimo obce, kde chceli zastaviť a odhovoriť prichádzajúcich kňazov. Na príkaz Ladiczkého sa táto skupina vrátila do dediny, kde sa v zúženom priestore pri vstupe do obce spojila s ďalšou skupinou. Celková veľkosť davu dosiahla pravdepodobne 300 – 400 ľudí.[11] Posledný pokus zabrániť tragédii urobili dvaja dedinčania, ktorí sa snažili presvedčiť miestneho učiteľa, aby im napísal list, aby kňazi neprišli, ktorý by jeden z nich zaniesol na faru. Okolo desiatej prišli do dediny dva (podľa jedného očitého svedka tri) koče.[11] V prvom kočiari sedel podslúžny Zoltán Pereszlényi, ktorý tam podľa svojej neskoršej výpovede prišiel upokojiť situáciu, na čo však nebol dostatočne jazykovo vybavený. Sprevádzali ho hajdúch Jozef Veverica a po ceste náhodne pribraný zverolekár Ján Buzy. V druhom koči sedel likavský dekan Martin Pazúrik, ružomberský administrátor Jozef Fischer, ružinovský katechéta Izidor Kalocsay, ludrovský administrátor František Hanzélyi a ďalšie osoby.[11] Pri vstupe do dediny kone narazili na dav, spätili sa a zastali, pričom kočiš šľahal bičom do koní a okolostojacich dedinčanov. Žandári sa pomocou bajonetov snažili uvoľniť priestor okolo koča a umožniť jeho priechod do dediny.[12] Koče sa dostali do úplného obkľúčenia, ale Pereszlényi ďalej po maďarsky prikazoval kočišovi ísť dopredu. Vyplašené kone sa začali spínať, na čo ich niekoľko dedinčanov chytilo za uzdy a oje. Jedného z nich Veverica zrazil úderom do hlavy na zem, následne vyleteli ku kočom prvé kamene.[12] Strážmajster Ladiczský vydal v maďarčine pokyn na streľbu (maďarsky „Löni!“), ktorá sa opakovala.[13] Takmer všetky výstrely smerovali na hruď, resp. do chrbta.[14] Koče v panike z miesta tragédie ušli, vrátane kňazov. Po zásahu žandári bajonetmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili zasiahnutých odniesť.[15] Spolu zomrelo 15 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. 9 obetí zomrelo ihneď, 4 nasledujúci deň a 2 v nemocnici po operácii v Budapešti.[16] Pohreb Jozefa Fullu na cintoríne v Rákoskeresztúri sa napriek obštrukciám uhorských úradov zmenil na mohutnú slovenskú demonštráciu. Pohrebu sa okrem Slovákov zúčastnili aj členovia českých spolkov.[16] V Černovej nasledovala séria zatýkaní. Celá dedina bola obsadená vojskom, ktoré sa úplne stiahlo až po novom roku. 30. októbra sa pod dohľadom žandárov a vojska konal pohreb, ktorému predchádzala pitva obetí vykonaná znevažujúcim spôsobom.[17] K príbehu patrí, že za hlavného vinníka tragédie národovecká verejná mienka dlho považovala dekana Pazúrika, ktorý, hoci sľúbil, že sa požehnania nezúčastní, svoj sľub nedodržal. Po roku 1918 bol Hlinkom rehabilitovaný a stal sa jedným z jeho blízkych spolupracovníkov. (Pozri wikipedia)
