V Roku Vendelína Javorku, prvého rektora Pápežského ruského kolégia, sa zhovárame s Danielom Černým, vedeckým pracovníkom Slavistického ústavu Jána Stanislava na Slovenskej akadémii vied. V minulosti pôsobil ako riaditeľ Slovenského historického ústavu v Ríme.

Podieľali ste sa na knihe Russicum a katolícke dielo pre Rusko. Ako sa vám v tých časoch kniha tvorila?

Kniha Russicum a katolícke dielo pre Rusko bola kniha môjho profesora, ktorým bol Constantin Simon. On bol a je skutočný expert na tému Katolíckej cirkvi v Rusku. Ako vtedajší študent doktorátu, ktorý som s nim písal, som bol poctený, že som mohol pracovať na indexe k tejto knihe a popri tom som ju vlastne aj prečítal a mnoho nového sa naučil. Profesor Simon je po intelektuálnej stránke skutočný génius so zmyslom pre detail, ale aj pre súvislosti, a preto je kniha skutočným klenotom.

Pre mňa to bola výborná skúsenosť a osobne pre mňa ako slovenského gréckokatolíka radosť pomáhať pri knihe, ktorá širokému publiku priblížila našich krajanov Vendelína Javorku SJ, Jána Kellnera, ale napríklad aj mučeníka Teodora Romžu.

Hlavnou myšlienkou knihy bolo predstaviť a zosumarizovať archívne pramene k práci komisie Pro Russia, čo bola pápežská komisia, ktorej hlavným cieľom bol práve ruský katolícky apoštolát, a osoby i udalosti s ňou súvisiace, z ktorých najznámejším apoštolským dielom je bezpochyby mýtmi opradené kolégium Russicum, v ktorom som tri roky aj sám býval a vytvoril si k nemu vzťah.

Nebola či nie je idea „pokatolíčtenia“ Ruska príliš vzdialená realite, priam neuskutočniteľná?

Vo svojej dobe, ktorá zasiahla aj otca Javorku, bol katolícky apoštolát v Rusku, alebo kroky, ktoré mu mali napomôcť, naozaj silné a živo prežívané. Nikto nikdy nehovoril, že to bude ľahké, ale práve kríž, ktorý so sebou toto úsilie prinášalo, bol akoby potvrdením správnosti rozhodnutia sa pre túto misiu. Množstvo námah Svätej stolice, ako aj známych či neznámych hrdinov tých rokov, ktorí vyliali vlastnú krv za ruskú zem a jej ľud boli potvrdením obrovskej lásky Katolíckej cirkvi k prenasledovaným bratom a sestrám. Dovolím si povedať, že aj veľa pokoncilového ekumenizmu má svoj pôvod v týchto snahách. Samotný gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič bol v roku 1927 dva dni po svojej vysviacke na prednáške o Katolíckej cirkvi v Sovietskom zväze. A z týchto historických skúseností môžeme mať nádej i do budúcna. Sumárne povedané, tá myšlienka má a bude mať potenciál, aj keď možno nie v rovnakom rozmere ako pred sto rokmi.

Keď sa vraciame do 20. a 30-ych rokov 20. storočia, laicky sa zdá, že tam bol obrovský spoločenský pohyb – vznik ZSSR, likvidácia Cirkvi, pápežova iniciatíva založiť Russicum, podpora od sv. Terézie z Lisieux … a potom tá všetka námaha: vojna, zatýkania, výsluchy, gulag… Ako vy reflektujete túto dobu a činnosť Sv. Otca Pia XI. smerom k východu?

Obdobie po prvej svetovej vojne bolo naozaj veľmi náročné. Do života sveta, ale aj cirkvi prinieslo množstvo nových udalostí a skutočností, na ktoré bolo potrebné reagovať. Pápež aj so svojimi spolupracovníkmi však naozaj vykonali za pomoci odhodlaných mužov i žien veľké veci.

Ako profesor Simon píše, už len to, že pápež vyvinul obrovskú snahu zachrániť aj rodinu posledného cára, ďaleko viac ako vyvinuli jeho vlastní príbuzní na britskom tróne, už to je samostatne veľká téma. Vec hladomoru a pápežskej pomoci v ňom, ale aj záchrana mnohých kultúrnych artefaktov, ako aj citlivosť pre slovanský svet, to všetko sú veľké počiny už pápeža Benedikta XV, ako aj Pia XI.

Samozrejme, v dejinách je dôležité vnímať veci v kontexte. Fatimské zjavenia a ich posolstvo hrali v ruskom apoštoláte obrovskú úlohu, lebo burcovali masy po celom svete. A tak nielen Slováci, ale aj mnohé ďalšie národy hľadali duchovnú obrodu a mnohí z nich nezištne sa zapojili do ruského apoštolátu.

Svätorečenie sv. Terézie, patrónky misii so sebou prinieslo aj finančné prostriedky na stavbu Ruského kolégia, známeho pod menom Russicum. Cirkev ako starostlivá matka vnímala tieto potoky krvi, ktoré po revolúcii a občianskej vojne zasiahli Rusko a snažila sa pomôcť a to ako starostlivosťou o diaspóru, či už pastoračne, tlačou, školstvom, finančne, tak aj formáciou budúcich misionárov, a my ako Slováci môžeme byť právom hrdí, že prvým rektorom Russica bol práve náš krajan, veľký misionár Vendelín Javorka SJ.

Na Javorkovi si môžeme všimnúť jeho horlivosť a odovzdanosť. Musel sa naučiť veľa nového, opustiť vlasť, zvykať si na nové a navyše nestratil misionársky zápal a chuť – dokonca chuť riskovať.

Tak, ako majú Belgičania svätého Damiena de Veuster, misionára, tak my máme nášho Javorku, robustného, inteligentného, oddaného veci, ktorý akoby sa nezastavil až do zatknutia. Spravil v Ríme, to čo mal, odišiel pomáhať do Číny a vtedajšieho Mandžuska. Skončilo jeho zadelenie tam, už pomáhal gréckokatolíkom v Bukovine, odkiaľ dostal „dovolenku“ na Sibír. Jednoducho človek, ktorý podľa hesla jednej populárnej knihy posledných rokov „bol tam, kde mal byť“ a vždy robil to, čo vnímal ako správne. To prezrádzajú aj jeho listy z čínskeho Šanghaja. Naozajstný misionár, verný odkazu sv. Františka Xaverského SJ.

Vtedy ešte nebol ekumenizmus tak vyvinutý ako dnes, ale bolo silné unionistické hnutie, ktoré sa snažilo o jednotu s pravoslávím. Bolo to vopred odsúdené na neúspech?

Hodnotiť úspech či neúspech misijných podujatí je veľmi zložité. Ak to meriame materiálne, tak možno sa dá hovoriť o tom, že z ruského katolíckeho apoštolátu dnes ostalo úplné minimum. Ale koľkým ľuďom pomohlo v danom momente, koľkých zachránilo a otvorilo dvere spásy, to zistíme až po odchode z tohto sveta. Osobne som presvedčený, že vo svojej dobe vykonalo neskutočne veľa dobrého.

Ďalším rozmerom je to, že práve snaha poznávať, pochopiť a pomôcť boli kľúčovými faktormi k rozvoju ekumenických snáh, ktorými žila Katolícka cirkev hlavne po druhom vatikánskom koncile.

Russicum bolo unikátne tým, že rímskokatolícki kňazi tu prijímali byzantský obrad, aby splynuli s ruským prostredím. Ako tento ‚biritualizmus‘ ovplyvnil teologický dialóg medzi Rímom a pravoslávím? Nevnímalo to Rusko skôr ako agresívny prozelytizmus?

Znova je dobré pozrieť sa na to, koho vnímame pod Ruskom. Pre bezbožný komunistický stranícky aparát to bolo jednoznačne niečo v tomto naratíve agresívneho prozelytizmu. Ale pre mnohých to bola vítaná pomoc, keď samotná ruská cirkev nemala ani prostriedky, ani možnosti, ani osobnosti na boj s bezbožnosťou.

Bolo to súčasne dôkazom odovzdanosti sa tejto misii úplne do posledného detailu – aj vonkajškom, aj vnútorným životom. Žiadne polovičaté riešenia. Všetko, od brady, ikon a šikmých krížov cez poznanie ruskej dogmatiky, cez dialektický materializmus až po ľudové piesne. Naozajstná škola misiológie, privedená takmer do dokonalosti. Človek je až v nemom úžase nad mnohými detailmi, ako napríklad povinnosťou pre študentov vyučiť sa nejakému remeslu, aby tak mali pri prípadnej ceste do Sovietskeho zväzu šancu nájsť si zamestnanie. A tak študenti Russica cez letné mesiace sa učili niektorí za holičov, niekto i za automechanika a podobne.

Javorka viedol Russicum v čase, keď biskup Michel d’Herbigny realizoval svoje tajné misie v Rusku. Do akej miery bol Javorka ako rektor zasvätený do týchto nebezpečných operácií a ako vnímal d’Herbignyho pád, ktorý otriasol celou komisiou Pro Russia?

Nepoznám všetky dokumenty ohľadom toho, koľko Javorka vedel o misii d’Herbignyho v Rusku. Vzhľadom na danú dobu sa ale domnievam, že d’Herbigny mnoho veci predsa len držal v tajnosti, jednak kvôli bezpečnosti akcie, čo nakoniec ako vieme aj tak nestačilo, ale trochu aj z osobných dôvodov, takže okrem pápeža o detailoch asi s inými veľmi nehovoril.

Práve pád d’Herbignyho, ktorý vlastne dokončil život ako obyčajný jezuitský brat ukázal to, že toto dielo nestálo len na jeho osobe, ale že to bolo Božie dielo, ktoré pokračovalo aj bez dovtedy hlavného ťahúňa. Možno aj Javorka, ako jezuita vždy oddaný svätému otcovi prijal toto rozhodnutie ako Božiu vôľu zjavenú cez predstaveného.

Russicum sídli v tesnej blízkosti baziliky Santa Maria Maggiore. Ako sa v priebehu desaťročí menila atmosféra v kolégiu, keď sa v ňom stretávali emigranti utekajúci pred komunizmom s kňazmi, ktorí sa tam práve pripravovali?

Russicum si naozaj prešlo mnohými zmenami. Jeho brány prekročili mnohí. Jedni ako študenti, druhí ako emigranti, ale jedno ostáva. Kolégium je bezpochyby výnimočným v prostredí Ríma. Či oficiálne uznaných, či nie, dalo Cirkvi v relatívne krátkej dobe svojho pôsobenia mnohých mučeníkov. Prakticky od samého začiatku. Pomohlo ale aj intelektuálne formovať svojich kandidátov, ako aj kandidátov iných cirkvi, ako napríklad našej slovenskej gréckokatolíckej. Rímu a Rimanom približovalo a približuje dodnes krásu slovanského východu…

Stretnutia v jeho múroch boli vždy veľkou udalosťou pre mnohých. Je jasné, že nie každý mal úprimné úmysly, a tak neprekvapí, že dokonca existuje americký film nazvaný Russicum – dni diabla (po anglicky The Third Solution / Russicum – i giorni del diavolo), ktorý tiež popustil uzdu fantázii, no ukázal, že svet duchovného života, špionáže, kultúry, ale aj záujmov, ktoré presahujú hranice a čas – to všetko bolo to, čo definovalo Russicum.  

Aký je váš osobný vzťah k Vendelínovi Javorkovi?

Jeho zápal pre misie a odhodlanie, ako aj skutočnosť, že sa o ňom uvažovalo aj ako o kandidátovi na biskupa pre gréckokatolíkov do Prešova, ukazujú jeho veľkosť, ako aj krásu toho, že aj taký počtom malý národ ako náš, má veľké osobnosti, z ktorých mnohé rozmnožili svoje talenty práve pre prácu v misiách. Pre mňa teda obdivuhodný človek, skutočne flexibilný pre to, kde bol v daný moment naozaj potrebný.

Vedecky ste písali aj o pátrovi Michalovi Lackovi, ktorý bol zjavne veľkým „ctiteľom“ pátra Javorku a napísal aj modlitbu k pátrovi Vendelínovi. Natrafili ste v jeho dielach či pozostalosti na vážnejšie odkazy k pátrovi Javorkovi, príp. Russicu alebo všeobecne katolíckemu dielu v Rusku?

Profesor Michal Lacko SJ bol veľkou osobnosťou sám o sebe. Javorku si vážil a sám prijal vysviacku v byzantskom obrade práve v chráme sv. Antona pri kolégiu Russicum. Jeho apoštolát tlače, ktorý rozvinul aj v časopise slovenských gréckokatolíkov v Kanade – Márii pomáhal ukazovať napríklad aj osobnosti ruského katolicizmu širokej slovenskej verejnosti. Možno, keby žil s väčším odstupom, bol by Lacko aj postulátorom tejto kauzy, ale to už je len špekulácia. Lacko spieval v zbore Russica a tak pre neho Javorkovo dielo bolo stále živým.

Michal Lacko aj tým, že bol vysvätený v kostole sv. Antona-opáta, musel žiť s Javorkom intenzívne. V roku 1948, keď M. Lacka vysvätili, Javorka už bol v gulagu, no stále nažive. Misia ísť do Ruska musela byť stále na programe dňa.

Lacko bol od svojho začiatku určený podľa dokumentov k ďalším štúdiám. Medzi vtedajšími Slovákmi boli viacerí, ktorí mali vzťah k Russicu – napríklad o. Vincent Dančo SJ, ktorý bol prvým farárom slovenskej gréckokatolíckej farnosti v kanadskom Wellande, ale aj o. Štefan Senčík SJ, ktorý prekladal do slovenčiny mnoho diel ruskej duchovnosti, či otec Ignác Zelenka, známejší ako básnik Eugen Vesnin, ktorý na Russicu prijal svoje kňazské svätenie. Mnohí z nich uvažovali o ruskej misii, aj keď Boh ich použil neskôr na niečo iné.

Ktorých absolventov Russica si vážite či máte v úcte alebo sú pre vás v niečom inšpiratívni?

Jednoznačne od samotného začiatku to bol biskup-mučeník Teodor Romža, ktorý bol kvázi sused, keďže spravoval Mukačevskú eparchiu a za jednotu Cirkvi položil svoj život. V posledných rokoch sa čoraz viac dostáva do popredia aj osoba mučeníka Jána Kellnera a pevne verím, že sa dočkáme aj jeho blahorečenia. Ale aj mnohí ďalší, pre mňa obdivuhodnými sú mnohí, ktorí v ekumenizme predbehli svoju dobu v mandžuskom meste Harbin, kde dokonca vznikol aj exarchát.

Tým, že ste spätý s Rímom, hrá tam Russicum ešte nejakú rolu? Jeho úloha sa desaťročiami zmenila a vyvinula, ale má ešte svoje miesto medzi ostatnými pápežskými kolégiami alebo je už definitívne na okraji a je to v lepšom prípade „internát“?

Russicum si dnes hľadá svoju novú tvár a identitu dvadsiateho prvého storočia a pokoncilovej doby. Je dobré vidieť, že cirkvi, skrze Dikastérium pre východné cirkvi to nie je jedno a ja pevne verím, že to, čo kedysi hovoril profesor Richard Čemus SJ na hodinách slovanskej duchovnosti o Slovanoch, ako o robotníkoch poslednej hodiny, bude platiť aj o Russicu – a teda, že ešte nepovedalo svoje posledné slovo…

Písané pre TKKBS.